Zjavenie Ducha

„Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“. 1. Kor. 12:7

Existuje veľa otázok, ktorými sa zaoberá ľudský rozum, veľa takých, ktorými sa zapodievalo ľudstvo aj v minulosti; také otázky prídu aj v budúcnosti. Dám vám krátke vysvetlenie pojmu „duch“. Veľa mysliteľov má hmlistý pojem o duchu. Dokonca aj v mysliach ľudí, ktorí majú rozsiahle vedomosti, je tento pojem nejasný. Spýtate sa: „Ako je možné, ak je človek vzdelaný, aby bola jeho predstava o duchu nejasná?“ Odpovedám: veľmi jednoducho. Keby ste boli slepí a mali by ste pred sebou nejaký obraz, mali by ste o ňom veľmi hmlistú predstavu. Takže aj vzdelaný človek môže mať hmlistú predstavu o duchu. Keď rozoberáme túto otázku, musíme mať na zreteli, či máme náležité cítenie a schopnosti pochopiť samotnú podstatu vecí; pretože môžeme mať predstavu o svete a jeho predpisoch priamo alebo nepriamo, no tieto predstavy sa budú rozlišovať v jednom aj druhom prípade. Dám vám krátky výklad slova „duch“. Predstavte si, napríklad, také svetlo, ktoré prichádza zhora – to je Duch. Nevieme, aké je slnko; vedci hovoria, že sa nachádza 92 miliónov kilometrov od zeme; možnože je to toľko – nevieme; no v tomto údaji môžu byť aj rozdiely. Ak by sme to chceli overiť, otázkou je, či by sme ho našli v tom bode, ktorý určili vedci. A aká je vnútorná podstata slnka – to je hlboká filozofia. Jedni hovoria, že je pravdepodobne teplé, druhí zase – tvrdé. Jedno aj druhé môže byť pravdou.

O svetle, ktoré k nám prichádza, máme správnu predstavu, pretože vidíme to, čo prichádza od slnka a odhaľuje pred našimi očami celú zem so všetkými predmetmi na nej. Svetlo je duch, ktorý vychádza zo slnka a má priamy vplyv na náš život.

K tomuto slnku môžeme prirovnať aj Ducha. Iným spôsobom nemôže zísť na zem, pretože ak by zišiel, roztopil by všetko, čo vidíme okolo nás, podobne ako slnko; všetko by sa premenilo na prach a popol, alebo by sa premenilo na plynné skupenstvo. Preto Boh hovorí: „Ja nezídem, ale prevediem priestorom Svojho Ducha, aby priniesol ľuďom Moje požehnanie“. Preto teda Boh nechce zísť k nám, ale posiela Svojho Ducha – svetlo, Toho Ducha, práve tú tvorivú schopnosť, ktorá v nás buduje. Za všetko, čo máme, vďačíme Jemu. Túto rozumnú silu, ktorá sa prejavuje od Boha, vzdelaní ľudia definujú v podobe zákonov ako silu, príbuzenstvo medzi elementami atď. – dávajú jej rôzne názvy. Je to rozumná bytosť, ktorá pracuje; je to Duch, ktorý vytvára zákony.

Duch má priamy kontakt s našou dušou. Práve zmenami, ktorými prechádza náš duševný svet, získavame predstavu o Jeho pôvode. Bez duše by sme nemali žiadne chápanie o Duchu. Duša so svojím spôsobom myslenia predstavuje Božský svet v nás. A ak je v nás niečo božské, je to svetlá duša, ktorá myslí. Teda preto, keď hovoríme o človeku, máme na mysli dušu. Oddeľte od človeka rozumnú dušu, zostane vyložene zvieraťom so štyrmi nohami; ničím iným sa nelíši: je, spí, má všetky potreby a slabosti zvieraťa. Duch sa prejavuje v ľudskej duši. Preto človek, na rozdiel od ostatných bytostí, chodí vzpriamený. Prečo zvieratá nechodia vzpriamené? Pretože sú v rozpore s Bohom. To, že chodia po štyroch, dokazuje, že ich vôľa je v protiklade s prejavením Boha. Možnože prejdú tisícky rokov, pokiaľ dosiahnu úroveň človeka, pokiaľ sa vzpriamia a vyrovnajú. My sme sa relatívne vzpriamili a snažíme sa o to aj naďalej, pretože sa chceme priblížiť Bohu a byť s Ním v súlade – máme želanie kráčať po Božej ceste. Ak robíme chyby, nerobíme ich zo zlej vôle, ale v dôsledku iných príčin, ktoré pochádzajú z našej minulosti.

Hovorí sa, že tento Duch je každému na úžitok; v čom práve spočíva tento úžitok? Samotné slovo „úžitok“ má známy význam, pretože každý pracuje pre úžitok. Pracovník kope vo vinici, no čaká vyplatiť mzdu 2 – 3 levy; žena pracuje pre muža, ale aj ona očakáva niečo od neho k Veľkej noci, k Vianociam, k veľkým sviatkom, k letnej sezóne – každý pracuje pre úžitok. Niekto si myslí, že život je ideálny; no čo si myslia pod pojmom ideálny? Ja chápem ideálny život takto: aby bola harmónia a súlad vo všetkých našich vzťahoch. Niekto chce žiť v Nebi; no kde je Nebo? Pod pojmom „Nebo“ rozumiem stav, pri ktorom existuje absolútny poriadok, ľudia dodržujú svoje práva a povinnosti medzi sebou. Niekto chce napredovať, ale ty mu nedovolíš, spôsobíš mu prekážku v napredovaní tým, že mu vnútiš svoje práva, namiesto toho, aby si si uvedomil, že si povinný vyjsť mu v ústrety. Hlava z Evanjelia, ktorú som vám prečítal, poukazuje na to, aké musia byť naše vzťahy. „No sú tam aj nejaké miesta bez významu“ – poviete. V jednom ruskom prísloví sa hovorí: „Aj v neporiadku je poriadok“ – a ja dodám, že aj v nehanebnosti je úhľadnosť.

Uvediem jednu analógiu, aby ste pochopili, odkiaľ pochádza nesprávne ponímanie vecí. Napríklad dám niekomu orech a poviem mu, aby ho preskúmal. Jeden preskúma jeho chuť, ochutná vonkajší zelený obal, zahryzne doňho a orech odhodí. Dám orech druhému, ktorý je už dosť rozvážny, odstráni horný zelený obal, avšak pri ochutnávaní ďalšieho obalu si zničí zuby, a tak orech zahodí aj on. Dám orech tretiemu; ten je ešte rozvážnejší, odstráni horný obal, kameňom roztlčie škrupinu, vyberie jadro a zje ho. Ak máme pred sebou týchto troch a spýtame sa ich, čo je orech, jeden odpovie, že orech je plod trpký, štipľavý, otrovný; druhý – že je plod trpký, ktorý ničí ľuďom zuby, tretí – že je to niečo chutné a príjemné. Túto analógiu môžeme prispôsobiť aj našim chybám: všetky veci na svete sú oblečené do obalov a ak nemáme dostatok vedomostí, neobjavíme podstatu vecí. Jedlo je potrebné pre telo, no potrebné je aj jedlo pre rozum a dušu; dalo by sa povedať, že sa musíme dvojako stravovať. Ak hovoríme, že nie je dobre, aby sa človek prejedal, rozumieme tým, že telo, rozum a duša sa musia najesť rovnako. To je trojitý kruh, ktorý sprevádza človeka. Práve preto títo traja, ktorí sa vyjadrili o orechu, nie sú dostatočne rozumní. Ten, kto zjedol orech, si myslí, že je najrozumnejší. Nie! Dám orech aj štvrtému, zoberie ho, ale namiesto toho, aby ho zjedol, ho zasadí a o 10 – 15 rokov bude z tohto jediného orecha tisíce ďalších orechov. Takže vo svete máme štyri kategórie ľudí, ktorí tvrdia: „Svet je zlý, márnotratný, nestojí za to žiť“; iní zasa hovoria: „Vo svete panuje egoizmus, horšie už nemôže byť“; tretí: „Svet je pekný, príjemný“; tí sú bližšie k pravde. A ktorí sú štvrtí? Tí, ktorí vošli do božej školy a začali sa učiť, t.j. začali sadiť pekné veci. Najdôležitejšie je, aby človek vedel, že zem je božia škola, v ktorej sa musí učiť, naučiť sa odstrániť horný a dolný obal orecha, škrupiny, ako nezjesť orech, ale posadiť ho. A keď spozná vlastnosti všetkých vecí, pochopí podstatu zmyslu pozemského života. Tak ako jeden gazda posiela svojich sluhov robiť na vinicu, dávajúc im chlieb a náradie potrebné k práci, tak aj Boh dal človeku mozog ako pracovné náradie. Prečo do dal? Aby lámal kamene alebo aby ochutnal horkú škrupinu orecha? Nie, dal ho preto, aby sa naučil zasadiť orech. „Azda sa budem mať lepšie, keď budem sadiť orechy“, povie niekto, „nebudem sa mať lepšie“. Pod slovom „orech“ musíme rozumieť dobré myšlienky, želania a skutky, ktoré môžeme zasadiť u druhých. Táto práca vám prinesie blahorečenie. Keď sa pri dosahovaní nejakého vášho želania stretnente s istým odporom, nedajte sa znechutiť a neodhoďte ho: Boh obliekol jednu myšlienku do 3 – 4 odevov – možnože jeden nebude prijateľný, no druhý môže byť. Ak zoblečiete zlý odev, ak posadíte vaše myšlienky do dobrej pôdy, prinesú dobrý plod. Ja sa tak pozerám na svet. Zlo je zdanlivé; je iba vonkajším obalom vecí. Aj ľudia sú zdanlivo zlí. Nie, že nie sú zlí, sú zlí, no vpodstate ani nie sú zlí, pretože od Boha nemôže vzísť zlo. Zlo vychádza z určitých našich vzťahov, ktoré vo svete panujú. Dve rodiny žijú v jednom dome, v ktorom sú štyri miestnosti; jedna rodina má viacej detí, druhá menej, spočiatku sa začnú škriepiť o izby, kto koľko izieb bude mať, a zrazu sa pohádajú. Pýtam sa: prečo došlo k tej hádke kvôli izbám? Dôvod je bezvýznamný. I začne jedna rodina hovoriť na adresu druhej. „Sú to nerozumní ľudia“, a druhá na adresu prvej – to isté.

A vskutočnosti aj jedna aj druhá rodiná sú nerozumní ľudia, pretože rozumný človek sa nikdy neháda. Slovo „hádať sa“ má sanskritský koreň: hádať sa znamená byť v temnote. Ľudia, ktorí sú na svetle, sa nehádajú. Isté prejavy nášho mozgu zatemňujú naše myšlienky a prinášajú zlé želania. Ak máme svetlé myšlienky, sme schopní žiť v mieri a súľade; avšak len čo príde malé zatmenie, sme schopní zmeniť naše vzťahy. Zlo teda pochádza zo zatmenia ľudského rozumu. Teraz, pretože Boh vie, že na zemi existuje isté temno, ktoré spôsobuje škody: keby sme stále žili v temne, atrofovali by sa všetky naše city, oči, uši, atď., tak, ako u istého druhu rýb, ktoré žili celé roky v podvodných jaskyniach, a stratili schopnosť vidieť. On nám zoslal práve tohto Ducha, aby pôsobil na nás, na naše myšlienky a city, na naše telo, aby sme správne uvažovali o veciach a aby sme si vytvorili správnu predstavu o nich.

V prvom rade si musíme vytvoriť správnu mienku o sebe, o tom, aký musí byť náš vzťah k Bohu. Podľa mňa zem je školou pre individuálnu ľudskú dušu. Ak existuje niečo reálne vo svete, tak je to ľudská duša. Niektorí sa pýtajú „Kto som ja?“ – Ja som ten, kto myslí, ten, kto cíti a želá si. Každá myšlienka, každý cit a želanie má svoju formu. Ak chcete zhotoviť nejaké náradie, ktorým budete zabíjať ľudí, ako to urobíte? Vezmete na zreteľ praktické využitie, aké má byť – má byť ostré, aby mohlo ničiť. Zhotovujete loptu na hranie pre deti; urobíte ju ostrú? Nie. Urobíte ju oblú, hladkú, aby neublížila dieťaťu, pretože všetky veci, ktoré sú ostré, sú škodlivé. Hovoria o niekom, že má vycibrený um; ano, ak je nevyhnutné bojovať, je potrebný vycibrený um a výbojné sily – kde udrú, tam ničia. No ak žije človek v pokojnej spoločnosti, akú má potrebu a aký úžitok má z takého tenkého a ostrého umu. Ak ale vo vojnových časoch dáte načelo človeka s tupým rozumom, taktiež nebude na svojom mieste. Zmenili sme chod vecí: položili sme tupé veci k ostrým alebo opačne. Nehovorím, že sa nemá bojovať na zemi; boj má v prírode dva významy: jeden, ktorý ničí, a druhý, ktorý tvorí. Avšak aj jeden aj druhý sa neustále vyčerpávajú. My sa vyčerpávame nielen keď ľúbime, ale aj keď nenávidíme, pretože ten, kto nenávidí, láme kamene, a ak márnime život v lámaní ton kameňov, aký zmysel má pre nás život? Ak stále myslíme na zlo, neustále lámeme kamene. Bohu je vlastne aj tento materiál potrebný: On využije našu prácu na to, aby vybudoval rovné cesty, a ľudia nám budú vďační za to, že sme nalámali kamene, potrebné pre nich na cestu. Čokoľvek na svete robíme, naša práca bude užitočná ak nie pre nás, tak pre druhých. V jednom prípade, ak ľúbime, pracujeme uvedomele, v druhom prípade neuvedomele, odmena nemôže byť jedna a tá istá.

Vlastne, ak chcete, aby sa prejavila Božia láska, musíte mať v sebe Ducha, dať mu možnosť, aby sa prejavil. No Duch je veľmi delikátna bytosť; nemyslite si, že príde silno zabúchať na vaše dvere, nie; tichučko zabúcha na dvere vášho srdca a ak mu otvoríte, ihneď zmení váš život od základu, ukáže vám, ako máte žiť; ak zaklope na dvere vašej vôle, povie vám, čo máte robiť a aby ste to robili uvedomele. Ale ak mu neotvoríte, zakrátko pochopíte, akú vec ste stratili. Keď stretnete nejakého idiota, vedzte, že v minulosti, keď Duch zabúchal na jeho dvere, neotvoril mu. Hovoríte o niekom, že je hlúpy. Prečo? Pretože keď Duch zabúchal na dvere jeho rozumu, on ho odohnal. Kto je krutý, ten musí vedieť, že keď Duch zabúchal na jeho srdce, taktiež Ho neprijal. Krutosť je ako krištáľ, ktorý nemá mäkkosť. Avšak netreba si myslieť, že medzi krutými ľuďmi nie sú niekedy aj dobrí; no tí vôbec nie sú vhodní pre jednu organizovanú spoločnosť. A preto musíme byť vždy pripravení dať miesto Duchu, aby prenikol a prejavil sa v každom z nás.

Niektorí povedia: „Chceme vidieť Ducha“. Ale veď jediná vec, ktorú vidíte, to je Duch. On hovorí, no pretože vaše uši sú hluché, nepočujete; tak, ako keby ste hovorili hluchým ľuďom, nepočujú. Chcete počuť; teda dobre! nastavte si ucho tak, aby zachytilo to, čo mu hovorí Duch. „Chcem vidieť Ducha“. Dobre, ale ak je vaše oko prižmúrené, ako ho uvidíte? Jediná vec, ktorú na svete vidíme, opakujem, je Duch. Tento kvet, ktorý držím – to je Duch, a keby ste mohli vidieť, zazreli by ste v ňom celú ľudskú postavu. Prečo teraz nevidíte? Pretože váš zrak je ohraničený, vidíte iba zhustené časti, a nezhustené nevidíte. Napríklad niektoré veci sa vám zdajú oblé – orech; no ak ho posadíte, vyrastie z neho oblé steblo? Ihneď prejaví svoju podstatu. Aby ste spoznali veci, musíte ich zasadiť do svojej pôdy. A ak môžete posadiť ten kvet týmto spôsobom, hneď uvidíte, že aj on je rozumná bytosť. A čo vám hovorí ten kvet? Prečo mu je daná tá farba? Preto je daná, aby ukazála, že život bez lásky nemá zmysel. Tisíce rokov ľuďom hovorí, čo majú robiť – že musia milovať, že rozum nemá byť ani veľmi ostrý, ani veľmi tupý. V niektorých prípadoch musí byť ostrý, no ak sa nachádzate medzi rozumnými ľuďmi, nie je nevyhnutný ostrovtip. Keď ste medzi nepriateľmi, srdce musí byť tvrdé, medzi priateľmi – mäkké. Musíte vedieť, ako ľúbiť. Ak zoberiete ružu a ovoňáte ju, prejavia sa dve veci: jedna – nežná vôňa, druhá – tŕne. Každý človek má svoje tŕne; no tie nie sú, pochopiteľne človekom. Tŕne dávajú podmienky pre život, keď človek musí bojovať, brániť sa, keď nemôže byť veľmi mäkký. S diablami nie je dobré dávať si randevu; proti nim musíte mať vždy namierené tŕny. No medzi priateľmi musí byť váš pušný prach vlhký. Sú obdobia, kedy musí byť suchý a kedy vlhký. Čo urobí muž, keď je jeho pušný prach suchý a keď ho jeho žena každý deň podpichuje? Keď sa zoberú, musia obaja navlhčiť pušný prach. Pred svetom musí byť váš pušný prach suchý, za každú cenu… To je alegória, ktorú uvádzam, aby ste spoznali všetky vzťahy, ktoré existujú vo svete. Máte priateľov a hovoríte, že ich poznáte; no pokiaľ nespoznáte temnú aj svetlú stránku vašich priateľov, nepoznáte ich dobre. Chcete byť vždy dobrým. Musíte byť dobrým za určitých podmienok a zlým za iných. Ak rozhneváte svojho priateľa, musíte sa brániť, a aby ste sa ubránili, musíte vedieť bojovať. Ak zápasíte s nejakým nepriateľom, konáte iba svoju povinnosť; ak bojujete s pokojnými alebo bezbrannými ľuďmi, robíte hlúposť. Hovoria: „Život je boj“. Muž, keď sa ožení, hovorí: „Život je boj“. Ale s kým bojuje? So svojou ženou a žena so svojím mužom. Narodia sa im deti, ktoré čítajú heslo: „Život je boj“ a hovoria si: „Hm, s kým budeme my bojovať – bratia so sestrami?“ A začína boj, skočia si do vlasov, a keď sa rozplačú, utiekajú sa k mame alebo k otcovi. Ľudia majú heslo! Ak nemajú ozajstného nepriateľa, vytvoria si ho – muž so ženou, brat so sestrou, kňaz so svojimi veriacimi, učiteľ so svojimi žiakmi. To sú ľudia, ktorí nechápu život. Boj musí existovať, avšak s prírodou, ktorá sa musí podriadiť. Ak je nevyhnutné zrútiť nejakú skalu v horách, aby sme prerazili tunel, pochopiteľne musíme tak pôsobiť, no použiť tieto spôsoby v organizovanej spoločnosti, to nechápem. Je to dôkazom toho, že ľudia nerozumejú vzťahu, ktorý existuje medzi nimi a ich duchom, úloham, i ktoré im stanovuje.

Apoštol Pavel opisuje v prečítanej hlave, aký má byť tento vzťah. Môžete mi položiť otázku: „Či neexistujú vo svete tisícky vzťahov?“ – My však musíme vybrať iba tie, ktoré sú pre nás priaznivé. Musíme poznať, napríklad vzťah vody k nám. Keď sa dostane do nášho žalúdka, musí mať priaznivé následky; ak sa však dostane do pľúc, spôsobí úplne iné následky. Ak sa dostane vzduch do pľúc, bude to pre nás priaznivé, no ak sa dostane do žalúdka, spôsobí úplne opačný výsledok atď. Veci majú vzťah k určitým končatinám. Musíme vedieť, kde má miesto voda, svetlo, vzduch, vôňa. Poviete: „Ale nám sú tieto veci známe – že svetlo je potrebné pre oči a zvuk – pre ucho“. Vporiadku. No rozumiete vnútornému významu tohto svetla? Ráno, keď vyjde slnko, čo si poviete? „Aha, slnko vyšlo“. Avšak ak niekto povie: „Učiteľ ide“, čo pod tým rozumejú žiaci? Všetci sa rozhýbu, vezmú si svoje knihy a usadia sa do lavíc. Len čo vyjde slnko, každý z nás musí zobrať svoju knižku a povedať: „Učiteľ – Duch ide“ a sadnúť do svojej lavice a spýtať sa, čo má robiť tento deň. Slnko povie: „Budem vás načúvať, odpoviete mi, budem vás vyučovať, aj vy mňa budete vyučovať. Ak sa denne naučíme látku, ktorú nám stanoví náš Duch, život sa bude uberať veľmi priaznivo. No poviete: „Dnešné slnko sa podobá včerajšiemu – rovnako vychádza“. – Nie! Vo svojom živote som nezažil dva rovnaké dni, ani aby slnko vychádzalo rovnako; jeden deň sa líši od druhého a každý má svoj program. Aj svetlo, ktoré prichádza, nie je rovnaké: líši sa od toho, ktoré tu bolo pred niekoľkými dňami. Práve v tom sa ukrýva veľkosť Božieho Ducha. Toho, ktorý prináša nespočetné bohatstvá, neviditeľné svety a odhaľuje, aký vlastne Boh je. To je niečo veľkolepé. Stretnete priateľa a poviete: „Čo si myslíte o Ivanovi?“ – „Je vysoký 1 ½ metra, alebo 165 cm, má husté obočie, trochu silnejšie pery, rád si zaje a vypije“. No to nie je dôležité. No príde deň, keď ho začnete mať radi, a nebudú mať význam pre vás jeho silné pery, jeho vonkajšie neviditeľné nedostatky – začnete v ňom vidieť niečo iné. Dáte teda dolu prvý obal orecha, uvidíte jeho rozum. Ak ho zasadíte, polovica orechov, ktoré sa na ňom urodia, bude pre vás, druhá polovica preňho. Ak ho zjete – aký budete mať úžitok? Nebudete mať úžitok ani vy, ani Ivan. Pretože ak príde Duch, povie, že musíte každý deň zasiať lepšie myšlienky, lepšie želania. Stretnete vášho priateľa a niekedy si poviete: „Neviem, čo mu mám povedať“. Vidíte, ľudia tárajú veľa, avšak vy neviete, čo máte povedať, alebo poviete veľa vecí, avšak nie to, čo by bolo potrebné. Najskôr musíte zasadiť orech a až keď zasadíte, môžete rozprávať, koľko chcete. Nerozprávajte skôr, ako zasadíte orech. Ten, kto pracoval, vráti sa domov a povie: „Pracoval som, unavený som, hladný som“. Rozprávanie poukazuje na určité vzťahy, ktoré existujú medzi nami a našimi skutkami. Prvé, čo musíte robiť každý deň, je položiť si otázku: „Aký plod mám dnes posadiť?“ Ak posadíte orech, jedného dňa prinesie svoje bohatstvá vo veľkom množstve. Toto by ste pochopili, ak sa vrátite do onoho sveta, z ktorého ste prišli; vtedy pochopíte, aký úžitok priniesli tie dobré myšlienky a želania, ktoré ste zasiali, dobro, ktoré ste urobili vašim blízkym, priateľom, žene, deťom. Teraz sú však pre vás tieto veci temné. – Druhý príklad. Poviete si: „Tohto syna teraz živím ja, ale ktovie, či sa raz bude on starať o mňa?“ „Teraz ho učím, aby sa o mňa staral, keď zostárnem“. Neočakávajte, že sa bude o vás starať, keď zostárnete. Avšak nemusíte ani zostárnuť, môžete odísť skôr ako on, bez toho, aby bolo potrebné, aby sa o vás staral. Matka povie: „Ej, keby som mala dcéru, ktorá by sa na starobu o mňa starala “. To je veľmi nesprávne chápanie života. Vychovávajte svoje deti, a neočakávajte pre seba nič. Ak ste do nich posadili dobrý orech, nielenže sa budú starať o vás, ale budú vás aj ľúbiť. Ak deti neľúbia svoju matku, svedčí to o tom, že ich nevychovala správne. Takže prvá vec, aby vás deti ľúbili, vedení týmto Duchom, naučte deti, aby vás ľúbili.

Ukončím svoju besedu jedným prirovnaním. Existujú tri vzťahy, ktoré musíme ochraňovať. Vo svete existuje Boh, existujeme my, existuje určitá spoločnosť; niekto dá na prvé miesto seba a povie: „Najskôr ja, potom spoločnosť, nakoniec Boh“. To je úplne nesprávne vyriešenie otázky. Druhí povedia: „Najskôr spoločnosť; ja žijem pre národ, pre spoločnosť, potom som ja, až nakoniec Boh“. Aj to je zlé vyriešenie. Všetky chyby pochádzajú z toho, že chceme vedieť, či je hlavou spoločnosť alebo my. Ak dáme jednému telu tri hlavy, nič nevykoná! Nikdy nebude vedieť, na ktorú cestu sa má vydať. Niekedy sa trápite ako sa rozhodnúť; z toho vyplýva, že máte tri hlavy; odseknite dve a nechajte, nech je hlavou Boh. Každá vec musí byť na svojom mieste. Spýtajte sa teraz, kto je vašou hlavou. Ak poviete, že je ňou Boh, veľmi sa poteším. Dajte na čelo Boha. Viete, v akom stave budete? Nebudete mať pochybnosti, strach, chvenia, budete mať vôľu, budete smelí, rozhodní, rozumní, dobrí ľudia. Budete bohatí v každom zmysle slova – čokoľvek vezmete do rúk, premení sa na zlato. Niekto sa bojí peňazí; iba hlýpi majú strach. Prečo? Pretože sú slabí duchom. Viete, o čom hovorí povesť o spravodlivom Jóbovi – mal dažďovky, ktoré sa premenili na zlaté mince, keď ich podaroval nejakému žobrákovi. Ak budete aj vy takí, ako Jób, dažďovka, ktorú podarujete, zmení sa na zlato. Často krivdíte červom, avšak aj oni vykonávajú užitočnú prácu vo svete, súčasný svet im je vďačný za veľa. Ak ich chytí do ruky Boh a dá vám ich, premenia sa na zlaté mince. Čo je tým zlatom, tou mincou, ktroú vám Boh dáva? Získavanie vedomostí a skúsenosti. Ak zoberie žena do rúk špinavú vlnu, čo s ňou urobí? Vyperie ju, vyplácha ju, upradie ju, utká z nej látku; hlúpa žena, naopak, keď uvidí takú špinavú vlnu, vyhodí ju von. Koľkokrát vám dal Boh Ducha, a vy ste ho odhodili!

Čo je pravidlom? Keď sa vrátite večer z práce a zložíte z pleca batoh a necháte ho v chodbe, aj všetky má dať – dal, ktoré vás sprevádzajú, treba nechať v chodbe; do svojej izby vojdite slobodní, ako keby pre vás neexistovalo vo svete žiadne má dať – dal a povedzte: „Ďakujem Bohu za to, čo mi dal“; najedzte sa dobre a zasa Mu poďakujte; a ráno, keď vstanete, zoberte znovu svoj batoh alebo zošity a choďte do práce. A my čo robíme? Vrátime sa večer domov a ľahneme si s plným batohom na pleciach a celú noc sa metáme na posteli. Duch hovorí: „Dajte si dolu batoh: tam nie je jeho miesto“. Sadneme si k stolu jesť, no je nám ťažko; pretože máme na pleciach svoj batoh. Musíme ho odložiť a najesť sa. To je poslaním Ducha. Niektorí ľudia robia chyby; nechajte tento problém vonku, v chodbe: myslíte si, že Boh nevie, že ľudia robia chyby; azda my máme napraviť svet? Má ho kto napraviť. Večer, keď sa vrátime, musíme poďakovať Bohu za to, že nás poslal k týmto ľuďom, čo urobili chyby, aby sme od nich dostali dobré ponaučenia. Ak takéhoto človeka stretneme, musíme mu povedať: "„Veľmi dobre nosíš svoj batoh“. On je hriešny a v takomto stave je človekom s batohom. Jedného dňa však padne z jeho chrbta. Niekto je hrubý, nahnevaný; prečo? Pretože nezložil batoh dolu zo srdca. Inak nemôže myslieť; prečo? Nech si dá dole batoh zo svojho rozumu, a potom bude správne myslieť.

Teraz uvediem ešte jeden príklad a skončím. Existujú dve krajnosti, dva protiklady v skutočnom svete, ktoré musíme mať vždy na zreteli; sú to: dobro a zlo – dva póly, dva krajné styčné body v pozemskom živote človeka. V starých časoch mal jeden cár dve dcéry; staršia bola veľmi pekná a driečna, no mala veľmi zlý jazyk; mladšia mala veľmi dobrú dušu, avšak v tvári bola veľmi škaredá. Z dôvodu týchto vnútorných a vonkajších nedostatkov ich nikto z okolitých kniežacích synov nepopýtal o ruku. Otec, obávajúci sa o budúcnosť svojich dcér, pretože nemal následníka, rozhodol sa zvolať radu najmúdrejších ľudí v jeho cárstve, ktorí by mu ukázali cestu z tejto bezvýchodiskovej situácie. Medzi množstvom dobrých rád, ktoré všetci ponúkali, bola aj rada najstaršieho a najmúdrejšieho z nich: „Ty, povedal cárovi – urobíš jednu zvláštnu prijímaciu miestnosť, do ktorej môžu vstúpiť všetci, a prví dvaja mladí muži, ktorí do nej vstúpia, budú tvojimi zaťmi, ktorých ti osud určil“. Dobrý otec si pomyslel, že osud sa usmeje na jeho prešedivelé vlasy a pošle mu vznešené osoby z nejakých cárskych domov. Keď dorobili a otvorili prijímaciu sálu, prví ju navštívili skutočne dvaja mládenci. Avšak na veľké otcovo prekvapenie, jeden z nich bol slepý, a druhý – hluchý. Prekvapený otec zavolal starého mudrca a povedal mu: „Čo to má znamenať – jeden je slepý, a druhý – hluchý? Ako to vyriešime – neviem“. „Poviem vám – odpovedal mudrc – hluchého oženíte za peknú dcéru a slepého - za škaredú“. Tak si to predstavoval aj cár. A skutočne, obidve manželstvá boli šťastné: dcéry sa mali dobre. No prišiel čas, keď začali mať zaťovia obavy zo svojich nedostatkov. Ten, ktorý bol hluchý, keď jeho žena kričala a sypala mu na hlavu všelijaké kliatby, mykol ramenami a pomyslel si: „Tak je to, ak človeku chýba jeden zmysel. Verím, že hovorí o nádherných veciach, avšak nemôžem im rozumieť, to je moje nešťastie. Dal by som všetko na svete, len keby som mohol počuť aspoň jedno z jej sladkých slovíčok.“ Slepý, keď počúval rozumnú a sladkú reč svojej ženy, vylievanie jej duše, myslel si: „Aká prekrásna bytosť! Aká musí byť krásna! Ale som slepý – to je mojím najväčším nešťastím v živote. Dal by som všetko na svete, len aby som mohol aspoň na okamih vidieť vonkajšiu podobu tohto božského pokladu“. Dostalo sa to do uší cárovi, zavolal starého mudrca a poprosil ho, aby mu povedal, či sa nedá nejakým spôsobom zmeniť osud jeho dvoch zaťov, aby sa zbavili svojich nedostatkov. „Môže – povedal vážený starec – no zničí sa ich šťastie a blaženosť na zemi“.

Ak ťa Boh spojil s peknou cárskou dcérou a obral ťa o sluch, nebuď smutný z toho, že nepočuješ jej hlas. Kochaj sa jej výzorom a buď vďačný. Nechci počuť jej slová, aby si sa nezarmútil a nedostal do protikladu so sebou samým. Dve dobroty na zemi sa nemôžu stretnúť na jednom mieste. Ak ťa Boh spojil so škaredou cárskou dcérou a ochudobnil o zrak, o dočasné ilúzie pozemského života, opäť buď vďačný. Kochaj sa v jej dobrej reči, v sladkom jazyku; nechci vidieť jej vonkajšiu podobu a postavu, pretože stratíš aj to, čo máš. Dobro nie je vždy oblečené do cárskeho plášťa. Dobro a krása žijú v jednote iba v Nebi. Tu, v tomto svete, je to už raz tak – dobro a zlo sa striedajú v ľudskom živote. Ak ťa v živote Boh spája so zlom, buď Mu za to vďačný. Nerob si z toho starosti. Nepoznáš hlboké príčiny, prečo tomu tak je. Vedz iba, že cieľom je dobro. Časom pochopíš veľkú lásku Nebies. Ak ti zasa inokedy Boh nadelí dobro, poďakuj sa Mu, a neželaj si obliecť cárske rúcho a nekochaj sa svojmu výzoru. Nechci kompromis dobra a zla v sebe: to je nemožné. Je ti to dané preto, aby si sa naučil spoznávať hlboké veci v živote Ducha. Tvoje nedostatky zmiznú, keď sa ti otvorí srdce. Príde Duch a duša sa zjednotí s Ním.

Beseda, uskutočnená 20. Apríla 1914 v Sofii

Preložila Gabriela Žlebeková, 1. 1. 1999